Mesto Pezinok je známe najmä svojimi vínami a vinohradníckou tradíciou. Len málokto si však uvedomuje, že v stredoveku bolo predovšetkým baníckym mestom. Po stáročia sa tu hľadalo zlato a ťažili pyritové i antimónové rudy. Vydajte sa spolu s nami po stopách baníkov.
Tradícia ťažby rúd v okolí Pezinka je pravdepodobne stará niekoľko tisíc rokov. V dobe bronzovej sa nerastné suroviny získavali najmä povrchovo. Spoľahlivé písomné doklady o pezinských baniach však pochádzajú zo začiatku 14. storočia.
Významným medzníkom bol 24. jún 1339, keď uhorský kráľ Karol Róbert z Anjou udelil grófom zo Svätého Jura a Pezinka Šebušovi a Petrovi právo ťažiť, ryžovať a spracúvať zlato, striebro a ďalšie kovy na ich majetkoch. Časť výnosu, takzvanú urburu, museli odvádzať kráľovskému dvoru.
Baníctvo bolo úzko spojené aj s osadou Zumberg, ktorú v druhej polovici 13. storočia založili nemeckí kolonisti. V roku 1390 tu už stál kostol a pôsobila fara. Osada v 16. storočí zanikla, jej meno však zostalo spojené s najstaršou baníckou históriou Pezinka. Na jej niekdajšom mieste postavili členovia Malokarpatského baníckeho spolku v roku 2010 kaplnku svätého Klementa, patróna baníkov.
„Pezinok si väčšina ľudí spája najmä s vínom, no jeho dejiny po stáročia formovalo aj baníctvo. Staré štôlne, banské diela a príbehy ľudí, ktorí v nich pracovali, sú dôležitou súčasťou kultúrneho dedičstva nášho regiónu. Je našou povinnosťou chrániť ich a približovať ďalším generáciám,“ uviedol Juraj Droba, predseda Bratislavského samosprávneho kraja.
Tam, kde sa lesklo zlato
Zlato sa najskôr ryžovalo v náplavoch Staromestského, Cajlanského a Limbašského potoka. Neskôr sa baníci presunuli k povrchovým jamám, nazývaným pingy, a napokon začali raziť štôlne priamo do horských svahov. Zlaté banské diela sa nachádzali najmä v oblasti Starého Mesta, známej ako Altstadt, neskôr premenovanej na Slnečné údolie.
Nový rozmach zlatého baníctva priniesol v 18. storočí banský podnikateľ Jozef Entzler z Gelnice. V roku 1774 získal oprávnenie na dolovanie drahých kovov a obnovil práce v starých štôlňach. V Pezinku následne v roku 1777 vznikla samostatná bansko-súdna administrácia, ktorá sa neskôr zmenila na banský súd pre oblasť západného Slovenska. Pôsobil až do roku 1856.
Ťažba zlata však mala veľmi premenlivé výsledky a často bola stratová. Mimoriadne úspešné obdobie prišlo v rokoch 1826 až 1827, keď sa za približne 18 mesiacov podarilo získať 21 kilogramov zlata – množstvo, ktoré sa inokedy vyťažilo približne za desať rokov. Celkové odhady hovoria, že za stáročia banskej činnosti sa v okolí Pezinka získalo približne 500 kilogramov zlata.
V polovici 19. storočia sa ťažba postupne obmedzila na premývanie starých háld. Posledné takto získané zlato bolo do Kremnice odoslané v roku 1861, ktorý sa považuje za symbolický koniec pezinského zlatého baníctva.
Od zlata k pyritu a antimónu
Keď sa zásoby zlata stenčovali, pozornosť banských podnikateľov sa presunula k ďalším rudám. Dôležitou surovinou sa stal pyrit, nazývaný aj kyz. Používal sa najmä na získavanie síry a výrobu kyseliny sírovej. Pyritové rudy sa dobývali predovšetkým na ložisku Ferdinand – Karolína, v revíri Rýhovej štôlne a v oblasti Augustína.
Význam získal aj antimonit, hlavný zdroj antimónu. Tento kov sa využíval pri výrobe tvrdých zliatin, v hutníctve, sklárstve aj zbrojárskom priemysle. Začiatky jeho ťažby v Malých Karpatoch sú doložené už v roku 1790. Spočiatku išlo o nepravidelnú činnosť menších ťažiarskych spoločností, no v 20. storočí sa dobývanie výrazne zintenzívnilo.
V roku 1906 bola v Pezinku uvedená do prevádzky flotačná úpravňa rudy, ktorá sa uvádza ako prvá svojho druhu vtedajšom Uhorsku. Vyťažená ruda sa drvila, mleli ju guľové mlyny a následne sa pomocou flotácie oddeľovala úžitková zložka od jaloviny. Výsledný antimónový koncentrát sa ďalej spracúval v Kovohutách Vajsková.
Ťažba bola po prvej svetovej vojne dočasne zastavená. Staré bane sa opäť začali otvárať v roku 1939 a samotné dobývanie bolo obnovené v roku 1940. Po druhej svetovej vojne boli bane znárodnené a závod sa stal súčasťou štátneho podniku Rudné bane. V čase najväčšieho rozmachu v ňom pracovalo približne 80 až 120 ľudí. V roku 1986 závod spracoval približne 47-tisíc ton rudy.
Ťažba pokračovala až do roku 1991. Po jej ukončení sa začali likvidačné a zabezpečovacie práce na banských dielach. Sanácia územia pokračuje aj dnes, najmä pre zvýšený obsah antimónu a arzénu v horninách, pôde a niektorých vodných tokoch.
Po stopách baníkov vedie náučný chodník
Históriu ťažby približuje Pezinský banský náučný chodník. Začína a končí neďaleko Pinelovej nemocnice a pri pokojnom tempe sa dá prejsť približne za dve až tri hodiny. Trasa vedie lesným prostredím a je vhodná aj pre rodiny s deťmi.
Chodník prechádza miestami, kde sa ťažilo zlato, pyrit aj antimón, a spája jedenásť tematických zastávok. Začína pri niekdajšej baníckej osade Zumberg, pokračuje k bývalým Železitým kúpeľom, k pôvodnej základni starých baní a k pyritovému ložisku Ferdinand – Karolína. Ďalšie zastávky približujú zlaté baníctvo, povrchové dobývanie antimónovej rudy, Antimónovú a Pyritovú štôlňu, úpravňu rudy, závod Rudné bane a napokon štôlňu Budúcnosť.
Železité kúpele, ktoré patria k menej známym príbehom tejto oblasti, sa spomínajú už v roku 1590. Vodu získavali zo štôlní Ferdinand a Jozef. V 18. storočí tu stála murovaná kúpeľná budova s možnosťou ubytovania a prívodom teplej i studenej vody. Liečivá voda sa využívala pri rôznych zdravotných ťažkostiach. Kúpele zanikli v roku 1923.
Najvyšším miestom náučného chodníka je priestor bývalého povrchového dobývania antimónovej rudy. Odtiaľ trasa klesá k Antimónovej a Pyritovej štôlni. Pyritová štôlňa, ktorej úvodné časti sa začali raziť v roku 1939, slúžila ako hlavná dopravná chodba a dodnes odvádza vodu z centrálnej časti ložiska.
Záver chodníka patrí štôlni Budúcnosť. Ide o najmladšie banské dielo pezinského závodu, ktoré malo overiť pokračovanie antimónového ložiska juhovýchodným smerom. Jej optimistický názov dnes pôsobí ako pripomienka poslednej etapy pezinského baníctva.
Les ukrýva desiatky ďalších banských diel
Pezinský banský náučný chodník predstavuje iba časť rozsiahleho banského dedičstva. V lesoch medzi Pezinskou Babou a Pezinkom sa nachádzajú desiatky ďalších štôlní, zavalených vstupov, háld, prepadlísk, lomov a pozostatkov dopravných ciest.
K najvýznamnejším patrí prieskumná štôlňa Trojárová s chodbami dlhými takmer 4,5 kilometra. V jej okolí sa hľadali zásoby antimónu a počítalo sa aj so získavaním zlata. Zaujímavý príbeh má tiež štôlňa Hermína, ktorú počas druhej svetovej vojny využívala nemecká armáda ako sklad vojenského materiálu a telefónnu centrálu.
Mnohé z týchto objektov však nie sú turisticky prístupné. V teréne sa nachádzajú nezabezpečené banské komíny, prepadliská, zatopené priestory a nestabilné chodby. Do štôlní preto nemožno vstupovať bez povolenia, odborného sprievodu a primeraného vybavenia. Najbezpečnejšou možnosťou spoznávania zostáva značený náučný chodník alebo organizovaná prehliadka.
Múzeum, ktoré oživuje podzemie
Myšlienku uchovať túto časť pezinskej histórie pretavili do reality bývalí baníci a priaznivci montánneho dedičstva združení v Malokarpatskom baníckom spolku.
Vďaka ich nadšeniu vznikla v centre Pezinka Banícka expozícia, ktorá približuje históriu a každodenný život baníkov, vývoj ťažby, spracovanie rudy aj banskú techniku. Návštevníci tu nájdu minerály, nástroje, pracovné pomôcky, historické fotografie i predmety späté so životom pod zemou. Spolok zabezpečuje prevádzku expozície, sprievodcovské služby a stará sa aj o viaceré banské pamiatky v okolí.
„Pezinok bol v stredoveku predovšetkým baníckym mestom. V Baníckom múzeu a priamo v baniach nad mestom si pripomíname, že naši predkovia tu kedysi hľadali drahé kovy. Tradícia žije ďalej vďaka aktivitám, ako sú Detská banícka akadémia či prechody baníckym chodníkom, kde sa história spája so zážitkom,“ vysvetľuje Jozef Mišuta z Malokarpatského baníckeho spolku Pezinok.
Štôlňa Minulosť – zážitok pod zemou
Jedným z najväčších lákadiel je štôlňa Minulosť – sprístupnený úsek pôvodného banského diela, kde možno na vlastnej koži zažiť autentickú atmosféru podzemia. Úzke chodby, vlhký vzduch, kovové výstuže a zvyšky koľajníc vytvárajú pocit, akoby sa čas zastavil. Sprievodcovia, často bývalí baníci, rozprávajú o náročnej práci, nebezpečenstvách aj každodennom živote pod zemou.
Štôlňa nie je otvorená v pravidelnom návštevnom režime. Prehliadku je potrebné vopred dohodnúť s Malokarpatským baníckym spolkom a vstup je možný iba organizovane so sprievodcom. Spolok pripravuje aj spoločné prechody banským chodníkom a podujatia pre deti, medzi ktoré patrí Detská banícka akadémia.
Pezinské bane, Banícka expozícia a náučný chodník dnes vytvárajú most medzi minulosťou a prítomnosťou. Uchovávajú odkaz generácií baníkov, ktorí po stáročia formovali mesto, jeho hospodárstvo aj okolitú krajinu. Pezinok tak popri víne ponúka aj celkom iný príbeh – príbeh zlata, ohňa, tvrdej práce a sveta ukrytého pod Malými Karpatmi.
Potulky krajom. Pezinok: Víno, história a poklady Malých Karpát
Pozrite si epizódu seriálu Potulky po Bratislavskom kraji, v ktorej navštívime Pezinok – mesto, v ktorom sa prepájajú história, kultúra, vinohradníctvo a banícka tradícia. Trasa sa začína na modernom prestupnom termináli, kde sa stretáva vlaková, autobusová a cyklistická doprava. Pokračuje cez Radničné námestie a historické centrum do Malokarpatského múzea, ktoré približuje stáročný príbeh vinohradníctva a vinárstva. Ďalšími zastávkami sú Banícke múzeum so štôlňou Minulosť, zámok Šimák s priľahlým parkom a vinohradnícky domček Celestín.
Epizóda tak predstavuje Pezinok ako živé mesto, ktoré si zachováva svoj osobitý charakter a zároveň sa otvára novým možnostiam pre obyvateľov aj návštevníkov.
