Mobil v ruke, slúchadlá na ušiach, nebezpečná skratka cez koľaje alebo snaha stihnúť priecestie ešte pred vlakom. Na železnici môže aj niekoľko sekúnd nepozornosti rozhodnúť o živote. „Železnica nie je ihrisko ani priestor na voľnočasové aktivity. Ak tam človek nemá čo robiť, nemal by sa pri koľaji pohybovať,“ upozorňuje riaditeľ Železničného múzea SR Michal Tunega. V rozhovore vysvetľuje, čo deti aj dospelí najčastejšie podceňujú a ako rizikovým situáciám predchádzať.
Predstavme si situáciu: dieťa stojí pri koľajniciach, má slúchadlá, pozerá do mobilu a blížiaci sa vlak vôbec nevníma. Čo v takej chvíli vidí rušňovodič a čo môže urobiť?
Veľmi záleží od konkrétnych podmienok – počasia, viditeľnosti, rýchlosti aj hmotnosti vlaku. Predstavme si skoré zimné ráno a človeka v tmavom oblečení. Rušňovodič ho môže spozorovať až na vzdialenosť niekoľkých desiatok metrov. Vtedy už jednoducho nemá priestor zastaviť pred ním.
Za dobrej viditeľnosti môže človeka pri koľaji vidieť aj na stovky metrov, ale ani to ešte neznamená, že vlak dokáže zastaviť. Rozhoduje jeho rýchlosť a hmotnosť.
Človek pri koľajniciach sa teda nemôže spoliehať na to, že keď ho rušňovodič uvidí, jednoducho zabrzdí.
Presne tak. Ľudia si neuvedomujú, že ťažký a rýchlo idúci nákladný vlak potrebuje na zastavenie stovky metrov. Podobné je to pri rýchlom osobnom vlaku. Na koridorových tratiach môže ísť vlak rýchlosťou 160 kilometrov za hodinu a z takej rýchlosti nedokáže zastaviť na vzdialenosť, ktorú má rušňovodič práve pred sebou.
Aké chyby robia deti a mladí ľudia pri železnici najčastejšie?
Zásadným problémom je pohyb v miestach, ktoré nie sú určené pre verejnosť. Bežný človek by mal koľaje križovať iba na miestach na to určených, napríklad cez železničné priecestie.
Lenže ľudia si prirodzene vyberajú najkratšiu cestu. Ak majú pri dome vyšliapaný chodník cez koľaje, môže sa im zdať zbytočné ísť o sto metrov ďalej na priecestie. Pritom na priecestí už môže svietiť červené svetlo a prichádzať vlak. Na neoficiálnej skratke človek žiadne závory ani výstražnú signalizáciu nemá.
Ak má navyše slúchadlá, nesústredí sa alebo premýšľa nad niečím iným, veľmi ľahko prehliadne, že sa ocitol v ohrození života.
Pri rýchlosti 160 kilometrov za hodinu môže byť rozdiel medzi bezpečím a nebezpečenstvom otázkou niekoľkých sekúnd.
Presne tak. Pri takýchto rýchlostiach sa skutočne bavíme o sekundách.
Zdvihnutá závora ešte nemusí znamenať voľné priecestie
Aké ďalšie nebezpečné situácie sa opakujú?
Veľa problémov vzniká priamo na železničných priecestiach. Ľudia si často myslia, že keď prejde vlak a závory sa začnú zdvíhať, môžu okamžite vyraziť. Nie je to tak.
Priecestie je bezpečné až vtedy, keď je ukončená výstraha – teda keď prestane blikať červené svetlo a priecestie je opäť otvorené.
Môže sa totiž stať, že po jednej koľaji prešiel vlak a z opačnej strany sa už blíži ďalší. Vodič alebo chodec vojde na viackoľajné priecestie, závory sa znovu zatvoria a človek sa zrazu dostane do stresovej situácie.
Preto je dôležité nesledovať iba závory, ale predovšetkým svetelnú signalizáciu a počkať, kým výstraha úplne skončí.
Rodičia by mali deti naučiť bezpečnú cestu
Čo by mal rodič vysvetliť päť- či šesťročnému dieťaťu, ktoré sa už začína pohybovať samostatnejšie?
Rodičia by mali deti predovšetkým naučiť bezpečné cesty. Nie skratky a najrýchlejšiu cestu do cieľa, ale tú najbezpečnejšiu.
Ak je na trase železničné priecestie, treba dieťa naučiť používať práve priecestie a vysvetliť mu, ako funguje – kedy naň môže vstúpiť a kedy nie.
Tak ako deti učíme správať sa na priechode pre chodcov alebo na svetelnej križovatke, mali by sme ich naučiť aj základné pravidlá pohybu pri železnici. Pri menších deťoch je, samozrejme, najbezpečnejšie, keď ich pri železnici sprevádza dospelý.
Pri tínedžeroch vstupuje do hry partia a frajerina
Je rozdiel medzi malými deťmi a tínedžermi? Pri starších už môže ísť aj o preceňovanie vlastných schopností či snahu zaujať kamarátov.
Určite. Malé deti ešte väčšinou nemajú potrebu vystatovať sa pred kamarátmi tým, že urobia niečo nebezpečné. Pri tínedžeroch je situácia iná.
Rodičia ich už považujú za dostatočne zodpovedných, aby sami chodili do školy alebo sa pohybovali po meste. Nemajú však kontrolu nad tým, čo si deti povedia v partii alebo čo sa rozhodnú spoločne vyskúšať.
Práve tam sa môže objaviť snaha ukázať sa pred ostatnými, zariskovať alebo vyskúšať niečo, čo by človek sám možno neurobil.
Čierne jazdy na nákladných vlakoch sú extrémnym rizikom
Železnica sama osebe priťahuje pozornosť – rušne, vagóny, koľaje, technológie. Čo dnes mladých láka najviac a zároveň predstavuje veľké riziko?
Jedným z fenoménov posledných rokov sú videá s takzvanými čiernymi jazdami na vlakoch. Niekto naskočí na nákladný vlak a vezie sa na mieste, kde počas jazdy nemá civilista čo robiť.
Mladým sa to môže zdať zábavné, adrenalínové a možno aj atraktívne na sociálne siete. Lenže nedokážu predvídať všetky riziká.
Možno vedia, že sa nesmú približovať k trakčnému vedeniu, pretože je tam vysoké napätie. Neuvedomia si však, že prostredie trate sa neustále mení. Popri koľaji môžu byť konáre alebo iné prekážky, ktoré človeka počas jazdy zasiahnu a zhodia z vozňa. Zdanlivo bezpečné miesto sa tak v sekunde môže zmeniť na smrteľnú pascu.
Akú úlohu pri takomto správaní zohráva partia?
Veľkú. Deti sa môžu navzájom hecovať. Aj ten, kto sa pôvodne bojí alebo by do toho sám nešiel, nechce zostať bokom. Presvedčí sám seba, že zariskuje, pretože bude mať v partii lepšiu pozíciu alebo bude populárnejší.
Je dôležité povedať, že pokúsiť sa kamarátovi v takej situácii zabrániť nie je zbabelosť ani „bonzovanie“. Môže mu to zachrániť život.
Keď vidíte nebezpečné správanie, treba reagovať
Čo má urobiť dospelý človek, ak vidí mladých ľudí liezť na vagóny alebo sa inak nebezpečne správať?
Určite by ich mal osloviť a snažiť sa ich dostať z nebezpečného priestoru. Takéto správanie sa nemusí skončiť šťastne.
Ak nereagujú, treba vyhľadať pomoc. Možnosťou je zavolať políciu na číslo 158. Polícia má postupy, ako v podobných situáciách zasiahnuť a v prípade potreby zabezpečiť aj ďalšie opatrenia.
Ak je nablízku zamestnanec železníc, treba upozorniť aj jeho. Železničiari vedia, ako postupovať, aby sa situácia vyriešila čo najbezpečnejšie.
Kameň hodený do vlaku môže zraniť cestujúceho aj samotného páchateľa
Objavujú sa aj prípady, keď mladí ľudia hádžu kamene do vlakov. Čo všetko sa môže stať?
Má to niekoľko rovín. Kameň môže poškodiť rušeň alebo vozeň, rozbiť okno či poškodiť lak. Za oknom však môže sedieť človek. Rozbité sklo ho môže zraniť.
Kameň sa navyše môže od vlaku odraziť späť a zasiahnuť toho, kto ho hodil.
Deti v tej chvíli často neriešia možné následky. Berú to ako dobrodružstvo alebo vyvádzanie. Lenže následky môžu byť veľmi vážne.
Nebezpečné je aj ukladať predmety priamo na koľajnice.
Áno. Aj to sa medzi deťmi občas objavuje ako hra. Veľa závisí od toho, aký predmet na koľaji je a aké vozidlo po nej ide.
Ťažký rušeň môže menší kameň rozdrviť, ale môže pritom dôjsť k poškodeniu kolesa. Pri ľahšom motorovom vozni už môže mať prekážka oveľa vážnejšie následky a v krajnom prípade môže dôjsť až k vykoľajeniu.
Poznáme prípady, keď podobné konanie viedlo k vážnej nehode. Ukladanie predmetov na koľajnice preto v žiadnom prípade nie je nevinná hra.
Aj zdanlivo opustená trať môže byť v prevádzke
Ľudia niekedy vstupujú aj na trate, ktoré vyzerajú opustene, pretože po nich pravidelne nechodia osobné vlaky. Je bezpečné predpokladať, že tam nič nepôjde?
Nie. Železničná trať môže pôsobiť opustene, ale stále sa na nej môže objaviť mimoriadny vlak, meracie alebo údržbové vozidlo.
Človek preto nemôže vychádzať z toho, že vlak tadiaľ „zvyčajne nejazdí“. Železničná infraštruktúra nie je priestor na prechádzky alebo venčenie psa len preto, že práve nevidíme pravidelnú dopravu.
Železnica nie je priestor na voľnočasové aktivity
Hovorí sa aj o bezpečnom odstupe približne troch metrov od koľaje. Prečo je potrebné držať si odstup?
Súvisí to aj s fyzikou pohybujúceho sa vlaku a prúdením vzduchu okolo neho. Vo všeobecnosti však treba povedať niečo ešte jednoduchšie: železnica nie je ihrisko.
Železničná sieť je obrovská a nie je možné ju celú oplotiť. Ani by to nebolo praktické, pretože prístup k nej potrebujú napríklad záchranné zložky.
Preto je dôležité, aby ľudia pochopili, že železnica nie je priestor na voľnočasové aktivity. Ak človek nie je zamestnancom železníc alebo tam nemá oprávnený dôvod byť, má sa pohybovať v priestoroch určených verejnosti – po chodníkoch, cestách, nástupištiach a cez oficiálne priechody a priecestia.
Ak teda niekoho zaujíma železničná technika, bezpečnejšou alternatívou je železničné múzeum.
Samozrejme. U nás si môže techniku pozrieť zblízka a zároveň sa môžeme rozprávať o tom, ako sa pri železnici správať bezpečne.
Stratená lopta nestojí za stratený život
Predstavme si úplne bežnú situáciu. Deti hrajú futbal a lopta sa odkotúľa ku koľajniciam. Čo majú urobiť?
Jednoznačne platí, že stratená lopta nestojí za stratený život.
Dôležité je deťom vysvetliť, že lopta nie je navždy stratená len preto, že sa dostala k železnici. Dieťa by za ňou nemalo automaticky utekať. Malo by zavolať dospelého a nechať riešenie situácie na ňom.
Pri železnici je riziko väčšie ako pri bežnej ceste aj preto, že rušňovodič nedokáže na náhlu prekážku reagovať rovnako ako vodič auta v meste. Rodičia by preto mali deťom jasne vysvetliť: ak sa predmet dostane k trati, zastavím sa a zavolám dospelého.
Dospelí musia ísť príkladom
Sú však dospelí vždy dobrým vzorom? Deti niekedy vidia vlastných rodičov prechádzať cez koľaje mimo priecestia alebo obchádzať spustené závory.
Bohužiaľ, ani všetci dospelí nemajú správne návyky. Stačí sa pozrieť na počet nehôd na priecestiach alebo mimo nich. Za mnohými je podcenenie železnice alebo nesprávne vyhodnotenie situácie.
Potom je, samozrejme, problém očakávať, že takýto dospelý naučí dieťa správať sa správne.
Aj preto sa v železničnom múzeu snažíme s návštevníkmi hovoriť o bezpečnosti prirodzenou formou. Keď máme na návšteve školy, vysvetľujeme deťom, ako funguje priecestie, kedy sa cezň môže prejsť alebo prečo sa napríklad nemá stúpať priamo na koľajnicu, na ktorej sa človek môže pošmyknúť.
O bezpečnosti sa treba s deťmi rozprávať od chvíle, keď začnú vnímať svoje okolie. A možno ich naučiť aj to, aby upozornili dospelého, ak robí niečo nesprávne. Niekedy môže práve dieťa povedať: Mamina, tatino, tadiaľto ísť nemáme, musíme použiť bezpečnú cestu.
Deti netreba strašiť
Funguje pri prevencii strašenie? Napríklad veta: Ak tam pôjdeš, zabije ťa vlak?
Nemyslím si, že strašenie je správna cesta. Oveľa lepšie je deťom ukázať, ako sa majú správať správne.
Netreba im detailne opisovať všetky možné nebezpečné scenáre a zbytočne v nich vyvolávať strach. Pri niektorých deťoch môže navyše prílišné zdôrazňovanie rizikového správania vyvolať presne opačný efekt – budú ho chcieť vyskúšať.
Prevencia by preto mala hovoriť predovšetkým o tom, čo je správne: kadiaľ bezpečne prejsť, kedy zastaviť, čo sledovať a koho zavolať, keď nastane problém.
Riskovaním človek spravidla nič nezíska
Na priecestiach často vidíme, čo všetko sú ľudia ochotní urobiť, len aby ušetrili niekoľko sekúnd.
Je to podobné ako v cestnej doprave. Niekto sa veľmi ponáhľa, predbieha alebo ide výrazne rýchlejšie, no na ďalšom semafore stojí vedľa auta, ktoré pred chvíľou predbehol.
Človek by musel ísť vysokou rýchlosťou na veľmi dlhej trase, aby získal výraznejšiu časovú úsporu. Riskovanie často neprinesie prakticky nič.
Je preto lepšie ísť o trochu pomalšie a energiu venovať premýšľaniu a pozornosti.
Bezpečnosť treba dostať do škôl aj medzi rodičov
Čo by podľa vás mohli v oblasti bezpečnosti na železnici robiť rodičia, školy, médiá či samotné železnice?
Pomohli by kampane, ktoré by ľuďom ukazovali správne správanie pri železničných tratiach. Železnice už na bezpečnosť upozorňujú mnohými spôsobmi, ale tieto informácie treba dostávať medzi verejnosť systematicky a opakovane.
Za vhodné považujem venovať sa tejto téme aj v školách. Pomôcť môžu tiež návštevy železničného múzea, kde deti vidia železnicu a jej techniku zblízka a zároveň lepšie pochopia zákonitosti železničnej dopravy.
Treba využiť všetky možnosti na to, aby deti poznali riziká, ale predovšetkým si osvojili správne návyky. Ak im ich vysvetlíme dostatočne skoro, môžu ich považovať za úplne prirodzenú súčasť života.
