Engerau: Príbeh zabudnutého tábora smrti v srdci Petržalky

Na sklonku druhej svetovej vojny sa Petržalka, vtedajšia súčasť nacistického Nemecka, stala miestom tragických udalostí, o ktorých možno vie len málokto. Takmer dve tisícky maďarských Židov boli kvôli vybudovaniu obranného valu proti postupujúcej sovietskej armáde presunuté do dnešného Bratislavského kraja. V rámci tohto zdrvujúceho obdobia vznikol na území Petržalky pracovný tábor, ktorý sa neskôr zmenil na koncentračný tábor nazvaný Engerau.

Objavenie masových hrobov

Bratislava bola oslobodená 4. apríla 1945. Len 16 dní nato vytvorilo Povereníctvo Slovenskej národnej rady vyšetrovaciu komisiu na preskúmanie okolností tejto tragédie. „Na vonkajšej strane starého petržalského cintorína objavila päť masových hrobov,“ popisuje etnologička Monika Vrzgulová z Ústavu etnológie a sociálnej antropológie. V hroboch bolo objavených 460 tiel Židov, ktoré zomreli nasledkom streľby, podvýživy, podchladenia alebo krutého bitia.

„Prečo sa o koncentračných táboroch v Petržalke tak dlho nehovorilo?“ pýta sa Vrzgulová a zároveň odpovedá. Po vojne sa obyvatelia radšej snažili zabudnúť na hrôzy, ktoré zažili. Generácia, ktorá vojnu nezažila, si možno ani neuvedomuje, že obyvatelia vtedajšieho Slovenska a Čiech prežili mnoho násilia a hrôzy, a preto hĺbil jazvy v ich životoch. „Slováci boli k táboru ľahostajní aj kvôli tomu, že väzni boli deportovaní z Maďarska, aj keď súčasná hranica zahŕňala časť územia nášho Slovenska,“ dodáva Vrzgulová.

Život v lágri

Výskum zameraný na objavenie miesta tábora obnovil záujem o jeho históriu. „Toto nebol typický koncentrák s barakmi za ostnatým drôtom. Tí väzni žili v pivniciach, na povalách, senníkoch či rozpadajúcich sa domoch,“ hovorí etnologička. V srdci mesta bol tábor rozdelený do šiestich podtáborov, pričom väzni každodenne prichádzali do styku s bežnými obyvateľmi, ktorým bolo zakázané s nimi komunikovať. Napriek tomu niektorí z nich riskovali svoj život, aby im poskytli pomoc.

Tábor pozostával prevažne z mužov, ktorí boli nútení k ťažkej práci za minimálnych podmienok. „Pracovali od svitu do mrku,“ uvádza Vrzgulová a ilustruje nerovný boj týchto osôb o život a dôstojnosť.

Deportácia a tragické udalosti

Dramatické udalosti sprevádzali aj konečný osud tábora, keď bol 29. marca 1945 vydaný rozkaz na evakuáciu. Strážcovia opití vínom zmenili plánovanú evakuáciu na „pochod smrti“, počas ktorého zavraždili približne stovku väzňov. Tragické udalosti počas tejto päťdňovej cesty do Bad Deutsch-Altenburgu, kde väzni nakoniec mali byť deportovaní do Mauthausenu, zostali pamätným odkazom hrôz nacizmu.

Napriek tomu, že konečné záznamy o preživších väzňoch chýbajú, ich dokumenty, doklady a osobné veci zhromaždené archívmi Slovenského národného archívu poskytujú aspoň časť obrazu ich osudov. Podľa Vrzgulovej: „Tieto artefakty, ktoré som držala v ruke, nesmeli nikdy zostať zabudnuté, pretože pripomínajú hrôzy, ktoré by sa nemali znovu opakovať.“

Dôležitosť pripomínania si týchto udalostí je nepopierateľná. Príbeh Engerau je dnes súčasťou výučby, ktorá poskytuje mladšej generácii dôležitý pohľad na minulosť ich domoviny v snahe zachovať jej históriu a neveriť znovuzrodeniu podobných tragédií.

zdroj: Petržalka