Skákali s vojakmi z padákov, lietali s prestrelenou hruďou a za svoju odvahu dostávali najvyššie vojenské medaily. Poštové holuby zachránili v dvoch svetových vojnách tisíce ľudských životov. Kam sa však vytratila naša úcta k nim? Dnes ich vnímame skôr ako otravných susedov na námestiach. Prečítajte si fascinujúci príbeh o zvieracích hrdinoch a zistite, prečo im moderné mestá dlžia bezpečný domov v podobe mestských holubníkov.
„We Also Serve“ (v preklade: My tiež slúžime). Toto silné heslo je vyrazené na slávnej Dickinovej medaile. Dostávali ju zvieratá, ktoré prežili svoje hrdinské misie počas druhej svetovej vojny. Celkovo bolo odovzdaných presne 32 Dickinových medailí pre poštové holuby. Túto vzácnu cenu, prezývanú aj zvierací Viktóriin kríž, udeľuje britská charitatívna organizácia PDSA.
Počas druhej svetovej vojny zohrali poštové holuby kľúčovú úlohu pri doručovaní správ. Mnohé z nich zachránili životy stoviek vojakov. Ocenené holuby dostali túto medailu za hrdinstvá vykonané v rokoch 1943 až 1949. Úplne prvými držiteľmi boli 2. decembra 1943 tri holuby: Winkie, White Vision a Tyke.
Vojenská holubia služba
Táto služba bola veľmi dôležitou súčasťou armády. V čase, keď vysielačky nefungovali alebo ich nepriateľ mohol odpočúvať, boli holuby najbezpečnejším spôsobom dopravy správ. V britskej službe (Army Pigeon Service) slúžilo cez druhú svetovú vojnu viac ako 200 000 holubov. Americká služba (U.S. Army Pigeon Service) pod spojovacím vojskom (Signal Corps) mala 54 000 holubov. Staralo sa o ne vyše 3 000 vojakov, ktorým sa hovorilo „pigeoneers“ (holubiari).
Armády mali upravené autobusy alebo prívesy ako pojazdné domovy pre vtáky. Holuby sa museli naučiť, že ich domov sa presúva. Vojaci ich nosili na chrbte v špeciálnych košoch priamo na fronte. Holuby dokonca skákali s vojakmi s padákom alebo ich v špeciálnych tubusoch zhadzovali odboju v okupovanej Európe.
Náročný výcvik a práca holubiarov
Výcvik bol založený na silnom prírodnom inštinkte holubov vracať sa do svojho holubníka. Armáda však tento inštinkt musela posunúť na vojenskú úroveň pomocou prísneho tréningu.
Vojaci priradení k holubej službe neboli len obyčajní chovatelia, ale špecialisti. Vojak musel dokonale poznať každého jedného holuba vo svojom kŕdle. Vtáky nesmeli mať z vojaka strach, museli ho brať ako priateľa. Holubiar často ošetroval aj zranenia z boja (zasiahnutie šrapnelom). Keď holub priletel, aktivoval zvonček v holubníku. Vojak musel okamžite holuba chytiť, vybrať z puzdra na nohe správu a odovzdať ju veleniu.
Pre obyčajného holuba je prirodzené v noci spať. Ak ho vypustíte potme, sadne si na strom a počká na svitanie. Armáda však súrne potrebovala nočných poslov, aby ich nevideli nepriateľskí ostreľovači. Holuby, ktoré boli odvážnejšie a samostatnejšie, preto prešli špeciálnym nočným výcvikom.
Holuby, ktoré získali medailu alebo prežili ťažké zranenia, už armáda nikdy neposlala do boja. Dožili svoj život v špeciálnych chovných staniciach. Dostávali najlepšie krmivo a starostlivosť až do svojej prirodzenej smrti.
Ešte masovejšia prvá svetová vojna
V prvej svetovej vojne (1914 – 1918) sa holuby používali ešte masovejšie. Boli často jedinou možnosťou, ako poslať správu zo zničených zákopov. Bojujúce strany vtedy použili stovky tisíc holubov. Ich úspešnosť doručenia správ bola neuveriteľná – až okolo 95 %.
Najznámejším hrdinom bol holub Cher Ami (v preklade Drahý priateľ), ktorý slúžil u amerických jednotiek. V októbri 1918 zostalo okolo 500 amerických vojakov obkľúčených v lese bez jedla a munície. Vlastné delostrelectvo o nich nevedelo a omylom strieľalo na nich. Veliteľ poslal dvoch holubov, ale oboch Nemci zostrelili. Zostala im posledná šanca – Cher Ami.
Keď ho vypustili, Nemci naňho okamžite spustili silnú paľbu. Zasiahli ho do hrude, oslepol na jedno oko a guľka mu takmer odtrhla nohu. Napriek strašným zraneniam Cher Ami vzlietol a preletel 30 kilometrov za 25 minút. Doručil správu, paľba vlastných sa zastavila a 194 vojakov bolo zachránených.
Po doručení správy vojenskí lekári bojovali o jeho život s obrovským nasadením. Pravú nohu mu museli amputovať, no lekári mu vyrezali malú drevenú protézu, aby dokázal stáť. Za tento čin dostal vysoké francúzske vojenské vyznamenanie Croix de Guerre (Vojnový kríž). Zaujímavosť: Hoci ho vojaci považovali za holubicu, moderný výskum DNA ukázal, že išlo o samca.
Od vojnových hrdinov k obyvateľom našich miest
Príbeh poštových holubov nám dnes pripomína niečo dôležité. Zvieratá, ktoré kedysi pomáhali zachraňovať ľudské životy, nezmizli. Ich potomkovia žijú medzi nami v mestách a obciach.
Mestský holub nie je cudzí druh, ktorý sa objavil na námestiach náhodou. Je potomkom domestikovaných holubov, ktoré človek po stáročia choval na prenos správ, orientáciu či športové účely. Keď ich prestal potrebovať, mnohé z nich zostali odkázané samy na seba v prostredí, ktoré si nevybrali.
Práve preto sa dnes mnohé európske mestá snažia pristupovať k holubom rozumne a humánne. Namiesto plašenia či neúčinných zákazov budujú mestské holubníky. Tie poskytujú vtákom bezpečné miesto na hniezdenie a zároveň umožňujú regulovať ich populáciu pod odborným dohľadom. Mesto tak získava čistejšie verejné priestory a holuby dôstojnejšie podmienky na život.
Keď sa dnes pozrieme na holuba na námestí, väčšinou v ňom vidíme len bežného mestského vtáka. História nám však pripomína, že jeho predkovia patrili medzi najspoľahlivejších poslov svojej doby. V časoch, keď zlyhávali technológie a ľudské spojenie viselo na vlásku, práve oni prinášali správy, ktoré rozhodovali o životoch.
Možno si preto holuby nezaslúžia obdiv za svoje dávne vojenské zásluhy. Zaslúžia si však náš rešpekt ako zvieratá, ktoré človek po stáročia využíval a ktoré dnes zdieľajú naše mestá spolu s nami.
Paula Vojteková
