Smartfóny, sociálne siete a umelá inteligencia zásadne menia svet, v ktorom deti vyrastajú, učia sa a premýšľajú. Ako sa mení schopnosť žiakov sústrediť sa, čo ešte má zmysel učiť v čase ChatGPT a kde je hranica medzi pomocou technológií a tým, keď začnú premýšľať za nás? O budúcnosti vzdelávania sme sa rozprávali s Jozefom Doddym Cimrom, riaditeľom Školy pre mimoriadne nadané deti a Gymnázia v Bratislave.
Technológie sa v posledných rokoch stali prirodzenou súčasťou života detí aj škôl. Kým ešte pred niekoľkými rokmi bola hlavnou témou digitalizácia vyučovania, dnes školy riešia oveľa zložitejšiu otázku: ako používať umelú inteligenciu tak, aby žiakom pomáhala, ale nenahrádzala ich vlastné premýšľanie. Jozef Doddy Cimra v rozhovore vysvetľuje, prečo na jeho škole ustúpili od klasických referátov, prečo považuje základné vedomosti za ešte dôležitejšie než v minulosti a čo podľa neho potrebujú deti, rodičia aj učitelia, aby zvládli technologickú zmenu.
Deti majú viac informácií, nie vždy však viac vedomostí
Celý svoj profesionálny život učíte. Keď porovnáte žiakov spred desiatich rokov s dnešnými, v čom vidíte najväčší rozdiel?
V spôsobe, akým sa deti dostávajú k informáciám. Ešte pred desiatimi rokmi mali k nim predsa len o niečo ťažší prístup. Pracovali s knihami, encyklopédiami, kronikami, robili si poznámky a ak si niečo nezapísali, nemuseli sa k tej informácii už tak ľahko dostať. Dnes často stačí jednoduchá otázka do vyhľadávača alebo do nástroja umelej inteligencie.
Z učiteľského pohľadu v tom vidím jedno riziko: rýchlo nadobudnutá vedomosť sa nemusí stať skutočne zapamätanou vedomosťou. Deti majú čoraz menšiu potrebu informácie si držať v hlave, pretože vedia, že ich majú stále niekde dostupné. A postupne sa môže stať, že bez elektroniky nevedia odpovedať ani na veci, s ktorými sa už predtým stretli.
Majú teda oveľa viac informácií. Znamená to však, že majú aj viac vedomostí?
Práve v tom je problém. Deti sú často prehltené informáciami, ale nedokážu si pospájať základ. Vedia množstvo nepodstatných detailov, no uniká im jadro témy.
Na matematike to môžeme vidieť veľmi jednoducho. Dieťa si pozrie definíciu, nájde si dva či tri vyriešené príklady a potom podľa nich pokojne vyráta ďalších tridsať. Keď však dostane podobnú úlohu o niekoľko dní, bez toho, aby si znovu otvorilo návod alebo ukážku, ju nemusí vedieť vyriešiť. Informáciu teda použilo, ale nemuselo jej skutočne porozumieť ani si ju osvojiť.
Mení sa podľa vás aj schopnosť detí sústrediť sa, čítať dlhší text a premýšľať nad problémom?
Áno a považujem to za jeden z veľkých problémov školstva 21. storočia. Deti sú zvyknuté získavať informácie z krátkych videí, obrázkov a krátkych textov. Keď ich konfrontujete s celou stranou textu, už to môže vnímať ako záťaž.
Pri čítaní s porozumením treba udržať v pamäti to, čo som čítal v prvom a druhom odseku, aby som rozumel tretiemu, štvrtému a na konci dokázal povedať, čo bolo obsahom celého textu. Práve takáto sústredená práca je pre časť detí čoraz náročnejšia. A škola sa tomu musí prispôsobiť bez toho, aby rezignovala na schopnosť sústrediť sa.
Umelú inteligenciu netreba zakázať, ale naučiť sa s ňou pracovať
Kedy ste si uvedomili, že umelá inteligencia zásadne zmení školstvo?
Keď som sa pred približne dvoma rokmi stal riaditeľom školy, už bolo zrejmé, že umelú inteligenciu nebude možné zo vzdelávania jednoducho vynechať. Neznamená to, že musí byť súčasťou každej hodiny alebo každého zadania. Znamená to však, že škola nemôže predstierať, že neexistuje.
Ak ju deti nebudeme učiť používať v škole a rodičia doma na to nemusia mať dostatok vedomostí alebo skúseností, deti sa ju naučia používať samy – zo zvedavosti a bez pravidiel. A tam hrozí, že z dobrého sluhu sa veľmi rýchlo stane zlý pán.
Ako teda umelú inteligenciu používajú žiaci u vás v škole? Dovoľujete im ChatGPT, Gemini či iné nástroje?
Pred približne dvoma rokmi sme zmenili systém ročníkových a projektových prác. Uvedomili sme si, že klasické zadanie typu: napíš päť strán teoretického textu, prestáva dávať zmysel, pretože veľkú časť takéhoto textu dokáže žiak veľmi ľahko vygenerovať umelou inteligenciou. A my predsa nepotrebujeme čítať tri strany textu, ktoré nevytvoril on.
Preto sme začali zadávať viac bádateľských a praktických úloh. Žiak môže použiť umelú inteligenciu, môže si pomocou nej nájsť podklady alebo ich spracovať, ale musí priniesť hmatateľný výsledok. Zadanie je postavené tak, že ak nerozumie tomu, čo mu AI vygenerovala, alebo zadá zlý prompt, k výsledku sa nedostane.
Klasické referáty sme preto v podstate vyradili. Nie preto, že by písanie alebo práca s textom neboli dôležité, ale preto, že pri takomto type úlohy už často nedokážeme rozlíšiť, čo je skutočne práca žiaka a čo urobil nástroj za neho.
Kde je podľa vás hranica medzi tým, keď žiak AI používa ako pomôcku, a tým, keď už premýšľa za neho?
Obávam sa, že túto hranicu už prekračujú nielen deti, ale aj dospelí. Umelá inteligencia začína vstupovať do úplne bežnej komunikácie. Niekto si nechá vygenerovať odpoveď na e-mail, druhá strana si nechá rovnakým spôsobom vytvoriť reakciu a po štyroch správach sa pokojne môže stať, že ani jeden z ľudí poriadne nevie, čo si vlastne povedali.
V škole je dobrým príkladom čitateľský denník. Jeho zmyslom je, aby si žiak knihu prečítal, porozumel jej a niečo si z nej odniesol. Dnes si však môže povedať: načo ju budem týždeň čítať, keď si nechám za pár sekúnd vygenerovať obsah? Najväčší problém je, keď si potom neprečíta ani to, čo odovzdáva. Vtedy už nejde o pomoc, ale o úplné nahradenie vlastnej práce.
Ako potom takúto prácu hodnotíte? Čo má byť výsledkom, keď text alebo prezentáciu dokáže pripraviť AI?
Celú problematiku sme sa snažili postaviť opačne. Žiakovi hovoríme: pomôž si, ako potrebuješ, ale výsledok musíš vedieť sám prezentovať a obhájiť. Nemôže len prísť a čítať text, ktorému nerozumie. Musí sa postaviť pred ostatných, odprezentovať výsledok vlastnými slovami a byť pripravený na otázky.
Tak veľmi rýchlo zistíme, či téme rozumie. Aj keby mu AI vytvorila celú prezentáciu, musí si výsledok naštudovať, premyslieť a vedieť vysvetliť. Keď sa s týmto princípom pracuje od začiatku, žiak prirodzene pochopí, že AI mu môže prácu zrýchliť, ale zodpovednosť za výsledok zostáva na ňom.
U starších žiakov už vidíme aj pozitívny posun. Niektorí povedia: toto sa mi nezdalo, overil som si to v inom nástroji, našiel som chybu a opravil som ju. Presne toto je podľa mňa správny spôsob práce. Človek má výsledok umelej inteligencie posúdiť a ak sa mu niečo nezdá, má to overiť.
Bez vedomostí nevieme posúdiť ani odpoveď umelá inteligencia
Keď AI dokáže vytvárať texty, obrázky, hudbu, prezentácie a dokonca programovať, čo má potom škola deti vlastne učiť?
Je to proces na niekoľko rokov a jednoduchá odpoveď neexistuje. Jednou zo základných vecí však bude naučiť deti správne sa pýtať. Teda naučiť ich tvoriť kvalitné prompty.
Aby som vedel položiť kvalitnú otázku, musím najskôr vedieť, čo chcem dosiahnuť. Nestačí zadať veľmi všeobecnú vetu a čakať, že dostanem kvalitný výsledok. Čím zložitejší problém riešim, tým viac musím rozumieť jeho kontextu, vedieť formulovať podmienky a premyslieť si štruktúru otázky.
Paradoxne preto môže byť základné vzdelanie ešte dôležitejšie než predtým. Ak chcem od AI vygenerovať obraz v renesančnom alebo gotickom štýle, musím vedieť, čo renesancia a gotika znamenajú. Bez základnej vedomosti nedokážem kvalitne zadať úlohu ani posúdiť, či je výsledok dobrý.
Čiže vedomosti nestrácajú význam ani v čase, keď sa môžeme na všetko opýtať umelej inteligencie?
Určite nie. Práve naopak. Bez základných vedomostí neviem rozpoznať, či je odpoveď správna. Nemôžem posúdiť kvalitu výsledku v oblasti, o ktorej nič neviem.
Deti preto učíme aj overovať si zdroje. Keď používajú umelú inteligenciu, môžu si od nej vypýtať, z čoho vychádzala, a potom si pozrieť, či ide o odbornú literatúru, dôveryhodný zdroj alebo iba o náhodný článok. Overovanie informácií bolo dôležité už v čase vyhľadávačov a pri umelej inteligencii je ešte dôležitejšie.
Nástroj nám môže pomôcť spracovať obrovské množstvo informácií, ale zodpovednosť za to, čo z nich prijmeme ako pravdivé a čo použijeme, musí zostať na človeku.
„Mozgová lenivosť“ a riziko straty komunikácie
Hovorili ste o riziku, že technológie začnú nahrádzať samotné premýšľanie. Čo považujete za najväčšie riziko?
V škole to cítime veľmi výrazne. Keď od žiaka chceme, aby sa niečo naozaj naučil a zapamätal si to, často sa stretávame s otázkou: načo sa to mám učiť, keď je to na internete? Napríklad pri básni môže učiteľ vysvetliť, že učenie naspamäť trénuje pamäť a mozog, ale dieťa namietne, že text si predsa môže kedykoľvek nájsť.
Ja to nazývam mozgovou lenivosťou. A netýka sa iba detí. Aj medzi dospelými vidíme, že človek pri osobnom rozhovore nevie na otázku odpovedať, ale ak dostane tú istú otázku e-mailom, príde veľmi odborná a perfektne štylizovaná odpoveď. Niekedy je pritom zjavné, že ju vytvoril nástroj a človek si z nej sám nič neodniesol.
Druhým problémom je pocit, že vieme všetko, pretože na všetko dokážeme dostať okamžitú odpoveď. To však nie je to isté ako niečomu rozumieť. Aj na sociálnych sieťach vidíme, ako ľahko má každý názor na každú tému. Schopnosť povedať ‚neviem‘ je pritom veľmi dôležitá.
Čo by sa podľa vás stalo, keby sme tento trend nechali desať rokov bez povšimnutia?
Najväčšie obavy mám zo sociálnych a komunikačných schopností. Ak by sme si zvykli riešiť väčšinu komunikácie iba písomne a s podporou umelej inteligencie, mohli by sme postupne strácať schopnosť viesť bežný rozhovor, položiť otázku, počúvať odpoveď a reagovať na ňu.
To by sa netýkalo iba školy. Prenieslo by sa to do pracovného prostredia aj do bežného života. Človek môže mať problém vysvetliť, čo vlastne potrebuje, ak bez digitálneho nástroja nie je zvyknutý myšlienku sformulovať.
Desať rokov je pritom v školstve veľmi dlhé obdobie. Za ten čas prejde celým osemročným gymnáziom nová generácia a vstúpi do praxe. Preto sa dnes musíme pýtať, aké pracovné návyky, komunikačné schopnosti a zodpovednosť si so sebou prinesie.
Nehrozí zároveň, že deti budú radšej komunikovať so strojom než s ľuďmi? AI je vždy k dispozícii, odpovedá pokojne a často veľmi povzbudzujúco.
Toto sa už do určitej miery deje. Objavujú sa virtuálni kamaráti a virtuálne kamarátky a ľudia sa na technológie obracajú aj v situáciách, ktoré by mali riešiť s iným človekom alebo s odborníkom.
Riziko je, ak tým začneme nahrádzať reálne vzťahy. Nejde iba o riešenie problémov, ale aj o to, ako budú vznikať priateľstvá, rodiny a bežné medziľudské väzby. Ak sa komunikácia zredukuje na obrazovku mobilu alebo tabletu, spoločnosť tým môže veľa stratiť.
Rodičia aj učitelia potrebujú jasné pravidlá a podporu
Pred desiatimi rokmi sme informačné technológie vnímali najmä ako veľkú pomoc. Sme dnes už v bode, keď musíme vážne hovoriť aj o ich regulácii?
Jednoznačne. Informačno-komunikačné technológie vznikli ako pomoc človeku. Sú výborným sluhom. Je to podobné ako s ohňom – problém nastáva vo chvíli, keď sa zo sluhu stane pán.
Technológie nám majú zlepšovať a zrýchľovať prácu, pomáhať pri vyhľadávaní informácií a rozhodovaní. Ak však začnú všetko robiť za nás, človek sa dostáva na druhé miesto. A to podľa mňa nechceme.
Regulácia sa preto musí začať aj v škole. Ja napríklad podporujem obmedzenie mobilov v školách. Počas prestávky má mať dieťa priestor rozprávať sa so spolužiakmi, nie automaticky vytiahnuť mobil a presunúť sa do online sveta.
Čo by ste odporučili rodičom? Mnohí používajú mobil alebo tablet aj ako jednoduchý spôsob, ako dieťa zabaviť.
Za veľmi účinný nástroj považujem rodičovskú kontrolu. Nemyslím tým iba kontrolovanie dieťaťa, ale predovšetkým nastavovanie jasných hraníc a pravidiel. Rodičia však často nevedia, aké možnosti majú, a nie každý je informatik.
Preto by podľa mňa mala pomáhať aj škola. Môžeme rodičom vysvetľovať, čo ich čaká, ukázať im konkrétne nástroje, hovoriť o rizikách závislosti a pozývať odborníkov. Tak ako existujú preventívne programy pre deti, potrebujeme v tejto oblasti vzdelávať aj rodičov.
Vo vlastnej rodine mám nastavený presný čas, ktorý môže dieťa stráviť pri elektronike. Ak chce viac, musí vysvetliť prečo. Nejde o zákaz technológií, ale o vedomé používanie a jasné hranice.
Technológie však veľmi rýchlo menia aj prácu učiteľov. Čo s pedagógmi, ktorí toto tempo nestíhajú?
Je to reálny problém a má viac rovín. Predstavme si učiteľa, ktorý učí celý profesionálny život rovnakým spôsobom a zostáva mu päť rokov do dôchodku. Zrazu sa od neho očakáva, že začne používať úplne nové nástroje a zmení spôsob práce, na ktorý bol desaťročia zvyknutý.
Jednou z možností pomoci je školský digitálny koordinátor. Jeho úlohou má byť pomáhať kolegom a ukazovať im, aké digitálne nástroje sa dajú využiť aj v predmetoch, pri ktorých by to učiteľ na prvý pohľad neočakával.
Druhou vecou je ďalšie vzdelávanie. Existuje veľa inovačných a aktualizačných kurzov zameraných na využitie umelej inteligencie v škole. Sám som takýto kurz absolvoval a napriek tomu, že som informatik, naučil som sa mnoho nového.
Ak však od učiteľov chceme, aby sa prispôsobili takto zásadnej zmene, vzdelávanie musí byť dostupné. Nemôžeme povedať učiteľovi, ktorý sa potrebuje naučiť nový systém, že si ho má ešte sám zaplatiť. Ak chceme, aby nové generácie dostávali kvalitné vzdelanie, musíme systematicky vzdelávať aj pedagógov. Vždy hovorím, že je jednoduchšie človeka naučiť ako ho preučiť.
Mali by podľa vás existovať jednotné pravidlá používania umelej inteligencie pre všetky školy na Slovensku?
Bol by som pri úplne jednotných pravidlách opatrný. Inak môže umelú inteligenciu používať všeobecné gymnázium a inak stredná odborná škola zameraná napríklad na kreatívne alebo technické odbory. Rozsah a spôsob využitia môže byť prirodzene odlišný.
Myslím si však, že by sme sa mali vážne venovať spoločnému etickému rámcu používania umelej inteligencie. Teda pravidlám, ktoré povedia, čo považujeme za férové použitie, akú zodpovednosť má žiak a učiteľ a kde už technológia nahrádza prácu, ktorú má vykonať človek.
Škola budúcnosti: dynamika, flexibilita a zodpovednosť
Predstavme si dieťa, ktoré dnes nastupuje do prvého ročníka a maturovať bude niekedy okolo rokov 2038 až 2040. Nevieme, aké povolania budú vtedy existovať ani čo všetko bude vedieť umelá inteligencia. Dá sa vôbec školský systém nastaviť na takúto budúcnosť?
Presne odhadnúť ju nedokážeme. Ani keď som chodil do školy ja, nikto nevedel, ako bude vyzerať svet v čase, keď skončím vysokú školu. Spoločnosť sa zmenila a ľudia sa tomu museli prispôsobiť.
To, čo však vieme už dnes, je, že deti budú o pätnásť rokov žiť vo svete, ktorý sa bude pravdepodobne meniť ešte rýchlejšie. Preto by som kládol veľký dôraz na adaptabilitu. Mladý človek musí byť schopný reagovať na zmenu, učiť sa nové veci a rozhodovať sa v situáciách, ktoré dnes nevieme predvídať.
S tým súvisí aj schopnosť zvládať tlak a stres. Človek musí byť psychicky v poriadku, aby dokázal nové situácie vnímať, vyhodnocovať a robiť rozhodnutia. A popri flexibilite musí byť dôležitá aj zodpovednosť – za to, ako sa rozhodnem, aké informácie prijmem a aké nástroje budem používať.
Ak by som teda mal pomenovať tri kľúčové slová pre vzdelávanie budúcnosti, boli by to dynamika, flexibilita a zodpovednosť.
